reklama

Revolúcia, prielom, alebo pokrok v medziach zákona?

Netreba sa ostýchať priznať, že Štefan Harabin je schopný muž, ak nie jeden z vôbec najúspešnejších ľudí Slovenska. Nie je na Slovensku veľa takých, ktorí si vybudovali vo svojom „rezorte", štátnom alebo neštátnom, toľko vplyvu. A povaha rezortu, ktorému pán Harabin vládne tvrdou rukou pre jedných, a láskavou pre iných, ho kvalifikuje medzi absolútnu špičku vplyvových ľudí tejto republiky.

Písmo: A- | A+

Samozrejme, pre korektnosť treba dodať, že úspešnosť v dosahovaní cieľov je treba pomeriavať aj okolnosťami. Sú síce ľudia, ktorí tvrdia, že dôležitý je vždy iba výsledok. No iní oponujú, že nahovoriť bandu vlamačov na ďalší lup je dozaista ľahšie, ako ju nahovoriť na dobročinnú akciu. Existujú prinajmenšom dôvodné pochybnosti o tom, čo tvrdia aj niektorí politici: že presvedčivá väčšina sudcov v našej justícii je v skutočnosti - v tomto prímere - verejnoprospešne orientovaná a príkladne mravne pevná. Akurát, keď sa nedá, tak sa nedá. A dnes, za vlády pána Harabina, sa vraj nedá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Normálny „bežný" občan sa musí pýtať: Keď sa tam deje niečo nekalé a nevie sa tomu postaviť človek (sudca), ktorého pozícia sa možno ocitne v ohrození, ale jeho kvalifikácia, zázemie, kontakty a celkové možnosti uplatniť sa na trhu práce v krajnom prípade sú obrovské... tak ako niekto chce, povedzme, od drobných úradníkov, aby sa správali na svojom pracovisku slušne, čestne, pracovali rýchlo, nerozhodovali v prospech kamarátov a ich kamarátov, a povedzme z času na čas aj nebrali úplatky, nie veľa, len na prilepšenie. To je otázka, ktorej sa akákoľvek úvaha o reformácii slovenského súdnictva nemôže vyhnúť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Či je desatina sudcov, ktorá podpísala Päť viet, dosť alebo málo, aby vytvorili inšpirujúci „ostrovček pozitívnej deviácie", to by bola téma pre sociologickú štúdiu kapacity profesorskej. Na jednom sa azda môžeme dohodnúť aj bez nej: na revolúciu (zdola) takýto odpor v krátkodobom horizonte nevydá.

Lenže my ani nevieme, či nejakú revolúciu chceme. Klasik vymyslel „stranu mierneho pokroku v medziach zákona". Slovenskí opoziční politici a strany, ktoré znovu dvíhajú agendu súdnictva, by chceli byť stranami väčšieho pokroku, ale tiež, obrazne povedané, len v medziach zákona. Trojročné výsledky „privatizácie súdnictva pánom Harabinom" (L. Žitňanská) sú hodné kritiky. Aj ochrana súdnictva pred vplyvom politikov je povinná. Lenže pred troma rokmi, keď od bývalej vlády, dnešnej opozície, prevzala moc súčasná vláda (a súdnictvo pán Harabin), mali sme veľký problém, o ktorom vedel každý: nezávislosť súdnictva negarantovala poslanie, ktoré od neho očakáva a potrebuje demokratická spoločnosť. Takže tristná skúsenosť so súdmi v slobodných pomeroch sa netýka posledných troch rokov, ale dvadsiatich, vrátane rokov 1998-2006.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie je veľa vládnych rezortov, kde strany dnešnej opozície vládli nepretržite osem rokov (pretože viaceré z rezortov v rokoch 1998-2006 obsadzovali nominanti SDĽ, SOP a ANO). Rezort spravodlivosti takým je. Z toho bez krátkych štyroch mesiacov mu celý čas vládli nominanti KDH. Je až zlomyseľné, že z týchto ôsmich rokov polovicu minister Lipšic, politik, ktorý má vo svojej obľúbenej osobnej agende potrebu tzv. sebareflexie. Na tému úspešnosti reforiem v súdnictve 1998-2006 od neho sebareflexia zatiaľ nezaznela. Iste, súdnictvo bolo nezávislé, ale ako sa ironizovalo: nezávislé od všetkého. V čase volieb 2006 bolo v takom stave, že ho každá relevantná domáca alebo zahraničná analýza problémov Slovenska označovala za bezkonkurenčného adepta na politickú top-prioritu, ak má úspešný príbeh Slovenska dostať nový impulz. Inak povedané, nastavenie slovenského súdnictva nepotrebovalo ani „stress test Harabínom" (L. Žitňanská), aby bolo jasné, že v ňom nie je v poriadku niečo veľmi vážne, dlhodobé, hlboké. Treba tiež pripomenúť, že väčšine z tých (aj politikov), ktorí sa nechceli tváriť, že nastúpenou cestou v justícii dôjdeme k cieľu (ako sa tvárili ministri spravodlivosti 1998-2006), dostávalo sa od insiderov len bezradného rozhadzovania rukami a posmutneného mykania plecami po otázke: „čo urobiť pre razantnú zmenu v dohľadom čase". Zoči-voči laickej aj politickej netrpezlivosti sa ortodoxne argumentovalo špecifikami súdnictva ako takého - a ponúkali sa čiastkové návody, ktoré by mohli viesť k „miernemu pokroku v medziach zákona".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preto súčasná opozícia v tejto oblasti nemôže verejnosti sľubovať toľko, koľko nikto iný nemôže splniť - dokiaľ nepríde so skutočne presvedčivým programom. Bývalé vládne, dnešné opozičné strany sa nemôžu tváriť, že ich osemročné pôsobenie v tejto veci bolo úspechom, ku ktorému sa chceme vrátiť. Určite nie, ak hovoríme o tom, čo je najviditeľnejším prejavom chorobných príznakov: rýchlosť, respektíve pomalosť konania súdov, predvídateľnosť, respektíve nepredvídateľnosť ich verdiktov. Možnože niečo také (priveľké očakávania) opozícia vyvolávať ani nechce. Lenže ako potom majú voliči uveriť, že sa o ich podporu uchádzajú politici nielen znovu odhodlaní, ale aj patrične poučení. Ak mieni opozícia urobiť z justície prioritu volebnej agendy, potom by malo ísť o program presvedčivý a zrozumiteľný nielen znalcom, teoretikom a optimistom - ale aj bežným, realistickým či skeptickým laikom.

Nemusíme takémuto programu hovoriť priamo „revolúcia". Ale už to nemôže byť ani prísľub nejakej novej „reformy" - musí to byť jasný prielom. Ľudia už totiž za 20 rokov videli všeličo: ani „súdna samospráva", ani „väčšina slušných sudcov", ani politická nezávislosť, ba ani (reformná) politická moc tlačiaca zhora na slovenské súdy, aby pracovali rýchlejšie a ich verdikty boli menej spochybniteľné... nič z toho, ani dokopy a odrazu, nestačilo. A demokratický štát sa predsa nemôže zmieriť ani so súdnictvom, ktoré nevydrží (neudrží) tri roky jedného ministra Harabina, akokoľvek schopného, hoci aj všetkého.

Stratégia prísľubu „väčšieho pokroku v medziach zákona", a zároveň apelovanie na trpezlivosť, postupné zbieranie plodov reformného úsilia v súdnictve - tento postoj vyzerá triezvo a obozretne. Lenže neodpovedá na prvú logickú protiotázku: Ak k cieľu neviedli dve predchádzajúce volebné obdobia, dlhých osem rokov - koľkože teoretických rokov svojej vlády by súčasná opozícia vedela zadefinovať ako dostatočných, aby nejaký pokrok nastolila a ustrážila?! Dvanásť? Dvadsať? Alebo viacej? Prepáčte, ale to už väčšinu občanov a dnešných voličov budú zaujímať najmä dôchodky z II. piliera, a nie reformy súdnictva.

Pred takými desiatimi rokmi ekonomika a sociálny systém kolabovali. Odvaha k reformám bola jedinou možnosťou. Chrbtovú kosť daňovej reformy, ideu rovnej dane, nemusel, teoreticky, vymyslieť ekonóm, pretože ide o pôvab princípu, a nie rezultát zložitého ekonomického modelu. Samozrejme, nikto by ju nedokázal implementovať bez daňových a rozpočtových expertov, ktorí, zjednodušene povedané, museli namodelovať, v akej výške bude rovná daň už stimulujúca, a ešte rozpočtovo únosná. Neponúka sa analógia, iba konštatovanie: v oblasti justície akoby chýbala neortodoxná predstavivosť. Reč pritom nie je iba o jednej zo „služieb štátu", ide o jeho tretiu moc, významom naroveň výkonnej a zákonodarnej. Ak sa sťažujeme, že zákony a inštitúcie máme v zásade štandardné, ale prax verejného, vrátane politického života, sa v mnohých ohľadoch scvrkáva do mocenského boja so spoločným menovateľom - peniaze, potom sú to častokrát práve súdy, kde sa kruh uzatvára.

Azda častejšie ako predstavivosť sa v tejto oblasti ozvú obavy pred rizikom „radikálnych riešení", ktoré by vraj mohli súdnictvo poškodiť. Možnože si niekto naozaj myslí, že by sa dalo vyhodiť 1200 sudcov, iba sa to ešte neodvážil povedať. Iné podobné „radikálne riešenia" sa zatiaľ verejne nevyslovujú. Iba občas sa nezáväzne utrúsi, že by sme napríklad mohli sudcov, my občania, voliť - alebo potvrdzovať či nepotvrdzovať v ich funkciách. Je to nápad zaiste radikálny, v našej tradícii priam nepredstaviteľný. Kým sa však bude diskutovať najmä o tom, čo je konformné s naším ústavným status quo, čo je momentálne politicky reálne a čo nereálne, možnože nám pomedzi prsty nebadane unikne momentum. Po ňom už môže prísť len rezignácia, že súčasná politická generácia nemá dosť energie akýkoľvek efektívny prielom nieže presadiť, ale čo i len vymyslieť.

Predsedovia opozičných strán SDKÚ a KDH pred rokom (jeseň 2008) oficiálne oznámili sformovanie niekoľkých spoločných expertných skupín pre zosúladenie programových priorít svojich strán. Jednu z nich pre oblasť práva a spravodlivosti. Tým označili súdnictvo za svoju prioritu. Dodnes, kedy sa už dovolebný čas skrátil z dvadsiatich mesiacov na sedem, výsledok tohto úsilia nepoznáme. Ba ani nie je známe, či spoločné expertné skupiny vôbec začali pracovať. To je ďalšia otvorená otázka opozičnej agendy súdnictva: či si v nej mienia SDKÚ (L. Žitňanská) a KDH (D. Lipšic) vo voľbách 2010 konkurovať, alebo dokážu predstaviť spoločnú víziu, a obe strany jeden ťah za podporou voličov.

Tvrdé pomenovanie reality. Odvážna sebareflexia obrázku nie veľmi úspešného snaženia v minulosti. Neortodoxný prístup. Ponuka laicky zrozumiteľného prielomu do rezistentného súdneho systému. Časový rámec a plán. A bezpodmienečná politická podpora zo stany aspoň dvoch, SDKÚ a KDH. Takto môžu vyzerať predpoklady, aby aj laická verejnosť dostala vôbec šancu všimnúť si, že sa na súdoch niečo môže stať, ak...

Zatiaľ najďalej zašla Lucia Žitňanská (SDKÚ). Už to nie je iba kritika Harabinovej éry. Ani opatrné vajatanie v duchu „súdy kritizovať, ale väčšinu sudcov si nepohnevať". Realitu v slovenskom súdnictve označuje tvrdo, ako „klanový systém" a produkt dlhodobého vývoja. Priznáva zlý odhad scenárov vývoja súdnictva, ktoré si predstavovala v minulosti, ako štátna tajomníčka a krátko aj ministerka spravodlivosti. A navrhuje razantnejší, hoci obmedzený vstup laického prvku (neprávnici) do kontroly aj do výberu sudcov, aj do súdnych konaní.

Logika takejto filozofie je jednoduchá aj zrozumiteľná: Už sme zlyhali my, politici, už zlyhali oni, sudcovia - treba dať kontrolu nad súdnictvom vám, verejnosti. Úskalím je pochybnosť, či takéto čiastočné zapojenie laického prvku bude stačiť, v existujúcom súkolí „klanového systému" - a ako by v slovenskej praxi vyzeralo, aby ho systém nezomlel. Videné okom laika, nie je to rovno revolúcia, ktorá by ponúkla nádej radikálne prerušiť dvadsaťročné trápenie; predstave revolúcie sa však bráni aj sama pani Žitňanská. No akoby sa bránila vyvolávať aj dojem, že jej návrhy by tentokrát mohli byť aspoň prielomom. Varuje už veľakrát počutým „zmeny budú trvať roky", pod čím si bežný občan nevie predstaviť žiaden časový rámec, zato nekonečno áno. A tým si opozícia - nie celkom pochopiteľne - sama sebe znižuje potenciál získať otupenú pozornosť verejnosti.

Nie je čo závidieť nikomu s úprimným záujmom o prielom do reality slovenského súdnictva. Lenže nie je čo ani závidieť krajine, ktorá také súdnictvo má. Čaká sa na splnenie predpokladov, aby sa súdy stali uveriteľnou politickou top-prioritou. So všetkým, bez čoho sa ozajstnou, aj verejnosťou podporovanou prioritou nestanú - a súčasníci sa prielomu v súdnictve možno nedožijú.

Sergej Michalič

Sergej Michalič

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Most of the time I don't have much fun. The rest of the time I don't have any fun at all. (W. Allen) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu